Zamyslenie a novoročný pozdrav od br. Filipa
Všetkých Vás, vytrvalých a verných fanúšikov galambského projektu APEIRON kaplnky Sedembolestnej, srdečne pozdravujem a plný Nádeje Vás vítam v novom roku 2016, roku, ktorý vyjadrujeme slovným spojením: „Rok milosrdenstva“ !!!
Odo dňa kolaudácie našej pustovne Antona Paduánskeho húževnato premýšľam ako ďalej… A chystal som sa každý deň, že tu tento článok napíšem…. Našťastie, že mi to vyšlo ešte v prvom mesiaci roka… Mám na pamäti myšlienku, ktorú Ria nedávno poznamenala: …“Ale veď tá pustovňa sa nestavala iba tak, pre nič za nič….“ To znie pre moje uši akoby výzva –„No tak dotiahnime veci do konca a naplňme ich formu duchovným obsahom“!
Áno, áno, je treba sa nanovo zomknúť a nanovo nadchnúť pre tú našu prvopočiatočnú víziu pustovne. Pustovne, ktorá už dávno stojí a je skolaudovaná, tej pustovne, pri ktorej sme sa toľko namáhali, tej pustovne, o ktorej sme toľko hovorili, že má v prvom rade slúžiť pre rozjímanie človeka nad životom, Bohom a svetom, v tichu a samote… Teraz je tu ten čas, kedy naozaj otvárame brány… Mám nádej, že za pár dní si na tejto stránke budete môcť kliknúť na link „PODMIENKY POBYTU“…
Humorne sa tak vraví, že keď muž veľa hovorí, tak sa unaví a keď žena mnoho vraví, tak si oddýchne…. Tak či tak, životná skúsenosť hovorí, že je dobre na istý čas pretrhnúť akýkoľvek kontakt s hlukom sveta a sústrediť sa na Boha, ktorý prebýva v hĺbke každého jedného z nás…. Takýto pobyt bude v podstate čakaním, kedy a ako sa k nám celkom osobitným spôsobom prihovorí Boh, keďže jeho hlas zvyčajne zaznieva v tichu a nie v hluku sveta….
Mimochodom, čakanie nie je nijako populárne…. Napríklad, také čakanie u lekára v preplnenej ambulancii nás desí (ak je to k zubárovi, tak dupľom :-)…. Čakanie proste neznášame, lebo je to situácia, ktorú neovládame a nemáme pod kontrolou…
Pustovnícke čakanie je a má byť zvláštnym spôsobom aktívne. Človek v tom prítomnom okamihu má byť úplne ponorený do seba, do svojho vnútra. Takýto človek, čo sa rozhodol pre zopár pustovníckych dní, sa vlastne učí trpezlivosti nielen v tom jednom týždni pustovníckeho zotrvania, ale to zotrvanie potom pokračuje do jeho nasledujúcich dní, mesiacov a rokov a má potom naďalej aj odvahu zostať tam, kde je a žiť každodennosť s nádejou a dôverou, že všetko ostatné, čo nás v živote ešte čaká, sa nám bude postupne krok po kroku ukazovať a napĺňať….
Všímajte si ľudí neschopných na nič poriadne čakať… O koľko hodnotných vecí sa v živote ukrátili svojou nedočkavosťou, svojim subjektívnym presvedčením, že všetko veľké, krásne a dobré sa teraz odohráva niekde inde, kde my práve nie sme a práve preto tam treba hneď a zaraz ísť. Pre takéhoto človeka bude vždy daný okamžik úplne prázdny… Byť trpezlivý a ponorený do ticha, znamená žiť svoj život aktívne v prítomnej chvíli a popritom čakať na mieste. V čakaní a mlčaní sa teda nemusí skrývať žiadna pasivita! A človek ani nevie, o čo všetko sa ukracuje, keď systematicky uniká pred tichom, samotou a trpezlivým načúvaním…
Všímajte si ľudí, ktorí sú zamilovaní, ako málo im stačí, aby si porozumeli, aby sa pochopili… Hocijaká malá šifra alebo znamenie a vedia svoje.. Takto je to aj s človekom, ktorý je zamilovaný do Pána Boha v osobnom vzťahu.. Vtedy sa stáva temer všetko pre neho Božím znamením…. A má každý deň zápasiť o dary Božieho Ducha, aby ho na životnej ceste rôzne znamenia neplietli….
Pozrite, poznám tu v Prešove kamaráta, ktorý vraví, že aj vo svete, ale aj vo vnútri katolíckej Cirkvi sa schyľuje k nejakej vážnej revolúcii. Vraj stačí ešte jedna udalosť podobná kauze Bezák a je to tu….
No a v miestnej prešovskej nemocnici zase na každom poschodí visí nápis: „Ticho lieči“… A nejde popritom iba o nejaké prvoplánové ticho.. Ide o ticho, skrze ktoré, môže začať človek žiť naozaj v symbióze tela aj duše…. lebo psycho-somatické javy sú príliš časté. Nuž a garantom symbiózy ľudskej duše aj tela je a navždy bude sám Boh!!!
Zdá sa mi totiž, že ľudia by dnes chceli robiť lacnú revolúciu. Tá spočíva v tom, že stačí, ak ukážeš prstom na nejakú čiernu ovcu, ktorá voľajako zlyhala, opľuješ ju a s chuťou si do nej kopneš, najlepšie anonymne… Tým pádom sa pridáš na stranu tých dobrých a je z teba veľký revolucionár, ktorý je v každom ohľade OK. A hlavne, za nič nie zodpovedný!!!
Náš zakladateľ, sv. František, bol tiež revolucionár a v rozhodujúcom okamihu svojej mladosti začal tú revolúciu uskutočňovať celkom inak, ako všetci okolo neho predpokladali.. On zostúpil do ticha svojej duše, veľa sa Boha pýtal a veľa počúval.. Až napokon zmenil seba! No a na počudovanie, mnohí historici hovoria, že práve takto zmenil Cirkev a v istom zmysle aj chod sveta…
Som presvedčený, že žiadny pokrok ani človeka, ani ľudstva, sa neudeje mimo ľudské svedomie, a tak z toho nutne vyplýva potreba jeho formovania….
Preto sa práve v tieto dni na Galambe napĺňa čas, milostivý čas, v ktorom môže každý z nás uskutočniť zmenu aj svojho zmýšľania, aj svojho konania….
Preto sme dali v septembri na magnetky vytlačiť citát od môjho obľúbeného filozofa Sorena Kierkegarda: „VYTVÁRAJ TICHO A VEĎ LUDÍ K TOMU, ABY MLČALI“….
Takže po mesiaci Vám všetkým, ktorí ste našimi sympatizantmi, kamarátmi, priateľmi a hmotnými aj duchovnými podporovateľmi, chceme zvestovať, že sa chystáme na Galambe 14. februára o 15.00 hodine otvoriť „Rok milosrdenstva“,ktorý bude spojený s krížovou cestou, ako aj dňom otvorených dverí galambskej pustovne, kde sa môžete dozvedieť podmienky prijatia na päťdňové pobyty v samote a v tichu….
Zatiaľ toľko, prosím, sledujte nás aj naďalej, lebo už čoskoro sa tu objaví pozývajúci plagát na otvorenie „Milosrdného roku“!!!
Naozaj, úprimne sa na Vás všetkých tešíme…
S úctou a vďakou
brat filip
Letáčik k 2%
Ako si žije Galamba
Z nového roka už máme za sebou takmer 17 dní. Či je bežný pracovný deň, sviatok či nedeľa, stále má deň 24 hodín. A tak pomaly plynú dni každému jednému z nás, tak plynú dni i na Galambe.
V piatok (15. januára) sme sa tu v okolí Galamby prebudili do zasneženého rána. Hoci situácia na cestách bola všelijaká, sneh vytvára tajomnú atmosféru a zvlášť keď ho vnímame v prírode.
Na Galambe pokračujeme v našich modlitbách. Stretávame sa každú nedeľu o 15:00. Do modlitieb zahŕňame aj všetkých dobrodincov našej Galamby.
Vianočné info z Galamby
Pomaly sa blíži koniec vianočného obdobia. Prešli tie dni, v ktorých hlavnou témou boli sviatky, zo všadiaľ hrali vianočné piesne …. Avšak hlavné ostáva to, ako sme ich dokázali prežiť a čo v nás zanechali vianočné dni, či sa v našich srdciach narodilo aj tieto Vianoce Slovo.
Galambskú kaplnku tento rok oživili jasličky s Jezuliatkom. Počas adventného obdobia boli jasličky so senom prázdne. Jezuliatko sme uložili na Štedrý deň. Toto Jezuliatko bolo vyrezávavané pre priamo nás, pre Galambu od šikovného rezbára, od ktorého už jednu sošku máme. Hoci vianočné dni vyzerali skôr ako jesenné, na prelome rokov sa trošku aj zima umúdrila a poprášila trošku aj snehom.
A aby sme nezaubudli, máme pre vás všetkých dobrú správu – pustovňa je SKOLAUDOVANÁ od 31.12.2015
PS: Hoci január je v plnom prúde, ešte trošku trpezlivosti a čoskoro si prečítate aj príhovor a novoročné prianie br. Filipa.
Nateraz ponúkame aspoň pár fotografií z galambského prostredia: FOTKY
Advent 2015 na Galambe
V nedeľu 6. decembra 2015 galambský areál opäť po roku ožil adventnou náladou a trošku aj vianočnou. Sychravé decembrové počasie neodradilo ani návštevníkov z Prešova a naši domáci adventní fanúšikovia sú zvyknutí. Avšak odhliadnuc od počasia, oproti minulému roku tu bol jeden zásadný rozdiel. Bol ním vykúrený domček, do ktorého mohol ísť každý, koho sa zmocnil pocit chladu. Väčšina to aj využila, nakoľko sa nedalo odolať ohňu, ktorý doslova pozýval ku krbu.
Kým sa chystali účinkujúci v domčeku a ujo Janko sa snažil prísť na pointu zapojenia mikrofónu, z kaplnky sa ozývali slová modlitby sv. ruženca.
Bolo by veľmi smelé si myslieť, že sme začali presne. Po 15. hodine popoludní s tradičným meškaním, brat Filip zahájil program Adventného povečeria. Už v úvodných slovách všetkým prítomným prezentoval ospravedlnenie, že na Galambe sa nedívame na čas, resp. tu čas nehrá úlohu a dôležitá je práve tá chvíľa, ktorá je teraz a najdôležitejším človekom, je práve ten, čo stojí vedľa nás. Uzimení účinkujúci a všetci ostatní sa nielen pousmiali nad ospravedlnením ale s vážnosťou počúvali slová brata Filipa.
Programovú časť režisérsky zostavila Miladka Bolyošová a tejto úlohy sa zhostila naozaj bravúrne. I ona sama v ňom vystupovala. Prihovárala sa zaujímavými myšlienkami týkajúce sa Adventu a významu Vianoc. Jej cit pre prípravu a spracovanie programovej štruktúry sa odzrkadlil aj vo výbere slovných prednesov ostatných účinkujúcich.
Veľmi pekným spestrením programu boli piesne a hudobný doprovod dievčat z Brezničky. S tradičnými vianočnými koledami vystúpila Bianka Molnárová z Buzitky.
Po programe nasledovala ďakovná modlitba br. Filipa za všetky Božie dobrodenia v uplynulom roku, ktorých sme boli svedkami a záverečné požehnanie. Vrcholom celého predstavenia bolo rozsvietenie vianočnej výzdoby (osvetlenia) kaplnky a pustovne. Hoci sme sa trošku netrafili do rovnakého odpočítania, ale aspoň sa nad vtipným Filipovým komentárom všetci usmiali.
Do samej tmy vládla skvelá nálada. V sychravom vzduchu sa miešala vôňa pečených klobások, vareného vína či vianočného čaju. V prítmí hrala vianočná hudba. Na stoloch boli pripravené vianočné dekorácie a rôzne iné maličkosti napr. koláče, trubičky, … Z nehostinnej chladnej tmy konkurovala vysvietenému teplučkému domčeku. Zvíťazil domček a najmä prítomnosť dobrých ľudí vnútri a skvelá nálada. Krajšie a príjemnejšie zakončenie roka na Galambe sme si nemohli ani želať. Bola prítomná domáca galambská partia ale i tá prešovská, čo zosilňovalo čaro spoločných chvíľ.
Na sprítomnenie pekných chvíľ vám ponúkame fotogalériu: FOTKY
Vianočný pozdrav
Adventné povečerie 2015
Výjazdové pracovné rokovanie v Prešove
Súhrn okolností a skutočnosť, že br. Filip sa na Galambe neukázal už takmer 2 mesiace, sú výsledkom prítomnosti delegácie z Galamby priamo v prešovskom františkánskom kláštore.
A čo bolo cieľom nášho pracovného stretnutia? Pripravovali sme jedno z ďalších tradičných podujatí, ktoré sa chystá 6. decembra. Plánovali sme Adventné povečerie. Samotné stretnutie bolo veľmi výnimočné. Pričom výnimočnosť nebola len v tom, že sa chystal program v priestoroch prešovského kláštora ale najmä to, že boli prítomné viaceré strany, čo vytvorilo úžasnú atmosféru. Okrem stálej trojice bola jedinečná prítomnosť Evky a Katky (naše prešovsko-galambské aktivistky)Ivky z Lučenca a aj pátra Antona (šéfa br. Filipa). Páter Anton na tieto chvíle bude spomínať aj vďaka spomienkovej fotografii s br. Filipom, ktorá vznikla 15. septembra 2015 na Galambe.
Fakt, že sme boli v Prešove a riešili sme Galambu, nič nemenil na spôsobe našich pracovných stretnutiach. Niesli sa v pokojnom duchu, občas sme odbočili od témy, čas rýchlo plynul, miestnosťou sa ozýval smiech a zvuk trenia filipových dlaní. Mohli by sme povedať, že toto rokovanie bolo skutočne na vysokej úrovni, nakoľko naša Ria využila diplomatické vyjednávanie na najvyššom stupni.
Na záver, ako to na zasadnutiach býva zvykom, sme absolvovali prehliadku priestoru, kde momentálne prebieha rekonštrukcia a záverečné fotografovanie na pamiatku týchto historických chvíľ.
Galamba zavítala do Prešova
V sobotu 24. októbra 2015 priaznivci a nadšenci pre Galambu opäť po dlhšom čase zažili deň s veľkým „D“. Mohli by sme povedať, staré, známe označenie pre historický deň. Ale tento historický deň bol o čosi iný, ako tie, ktoré sme mali možnosť zažiť na Galambe. Bol to deň, kedy Galamba zavítala do Prešova.
Skoro ráno za hustej hmly a tmy nás začal autobus postupne zbierať. Ako správni pútnici sme svoju cestu začali modlitbou. Keď sa z tmy začal predierať deň a z hmly slnko, veru nikomu sa už nechcelo driemať. Celým autobusom sa niesli slová modlitby. Zároveň sa nám pozdĺž cesty ponúkala neskutočne krásna paleta jesenných farieb stromov, kríkov, polí. Nesmelé slnko, ktoré si len kde tu našlo otvor spomedzi oblakov vytváralo dojem otvoreného neba. Cesta takto ubehla veľmi rýchle.
Vďaka Filipovej navigácie sme sa dostali s autobusom priamo pred kostol, kde nás už vítal aj on i jeho prešovské spriaznené duše, jedným slovom dobrovoľníci, ktorí mu pomohli spríjemniť našu návštevu. Po krátkom občerstvení sme sa vydali na poznávanie centra mesta. Sprievodcu nám robil už skoro domáci Prešovčan, br. Filip. Najlepším momentom pre mnohých z tejto prehliady iste navždy ostane výhľad na slnečný Prešov z výhliadkovej veže Konkatedrály sv. Mikuláša.
Ďalším, neodmysliteľným bodom programu bola sv. omša. Trošku sme br. Filipa prekvapili pestrosťou obetných darov. A tak jeho domáci prešovskí veriaci mohli vidieť dlhý zástup ľudí, ktorí prinášali dary ako: tortu, ovocný kôš, levandulové výrobky, orechy, jablká, zemiaky, koláče, pagáčiky, klobásu, pálenku, syrovú tortu. Po sv. omši nám brat Tomáš porozprával o jedinečnej výstave relikvií blahoslavených a svätých. Po tejto individuálnej prehliadke relikvií sme šli na ďalšiu prehliadku – exkurziu ku sestričkám z Kongregácie Jesu, ktoré vyrábajú liturgické hostie. Pre všetkých nás to bol úžasný zážitok vidieť celý proces vyrábania hostií až po ich samotnú distribúciu.
Obed sme mali priam kráľovský v Šariš parku, len pár metrov od Pivovaru Šariš. Na úpätí kopca sa vypínal Hrad Šariš. Odtiaľto sme sa presúvali dna prešovskú kalváriu. Mierne stúpanie, schody dali poniektorým zabrať, ale keď uvideli mesto ako na dlani, na bolesť hneď zabudli. K tomu ešte krásne sfarbené stromy, modrá obloha – fantastický pohľad a zážitok. V kaplnke na Kalvárii sme sa spoločne pomodlili Korunku Božieho milosrdenstva. Potom rýchlo spoločná fotka, pretože nás už čakal teplý čas, káva a koláče v Oáze Svetlo a Život.
Ešte stále to nebol koniec nášho výletu. Čakala nás návšteva Slovenského technického múzea v Solivare. Je národná kultúrna pamiatky, jedinečná svojho druhu na Slovensku. Tvorí ho komplex technických objektov na čerpanie a varenie soli zo soľanky. Po prehliadke múzea sme sa vrátili do kláštora. Pred cestou sme si pochutili na koláčoch, káve i čaju a br. Filip pridal pár slov o kláštore a rekonštrukcii, ktorá teraz prebieha.
A keďže už bol pokročilý čas, nadišiel čas sa rozlúčiť, poďakovať či vysloviť želania šťastného návratu. Po Filipomov požehnaní sme sa vydali na cestu domov. Počas celej cesty vládla úžasná atmosféra, autobusom kolovali koláče od výmyslu sveta, sladké či slané. Veruže došlo aj výmene receptov na koláče. Ešte sme neopustili ani Prešov a autobus sa zmenil v jeden orchester, ktorý vydržal spievať všelijaké pesničky až do Fiľakova. Všetci sa cítili super. Už teraz uvažujeme nad ďalším výletom.
Vrúcne poďakovanie patrí br. Filipovi a jeho dobrovoľníkom za vrúcne prijatie, pohostenie za čas, ktorý nám venovali.
A ako sme sa mali si všteci môžete pozrieť vo fotogalérii: FOTKY (klik)